Katedrála svätého Martina alebo Dóm svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave  a od 14. februára 2008 hlavným chrámom novovzniknutej Bratislavskej arcidiecézy. Je jednou z najvýraznejších bratislavských dominánt a po Hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta Slovenska. 

HISTÓRIA

Archeologický výskum dokázal, že najstaršie osídlenie na mieste dnešného Dómu pochádza z neskorej kamennej doby - eneolitu. Patrilo ľudu badenskej kultúry. Pomerne intenzívne bolo osídlenie v období 1. storočia pred Kr., keď sa na tunajšom území usídlili Kelti a priestor, na ktorom dnešný chrám stojí bol v tesnej blízkosti ich oppida.

Stavba chrámu prešla počas svojej stáročnej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste.

Katedrála svätého Martina je trojloďová stavba halového typu s centrálnou loďou, dvoma postrannými loďami a predstavaným polygonálne uzavretým presbytériom. Stavba je orientovaná v smere západ-východ. Na západnej strane je stavba ukončená vstavanou hranolovitou vežou. Z pôdorysu stavby vystupujú tri prístavby - na severnej strane kaplnka svätého Jána Almužníka a kaplnka svätej Anny, na južnej strane tzv. južná predsieň. Halová stavba i svätyňa sú zastrešené sedlovými strechami pokrytými škridlou.Dominantným architektonickým prvkom chrámu je západná vstavaná veža. Ukončená je neobarokovou helmicou s modelom uhorskej kráľovskej koruny.

Dóm svätého Martina má tri vchody: jeden z južnej a dva zo severnej strany. Hlavný neogotický segmentový portál z rokov 1893 - 1895 sa nachádza na severnej strane kostola. Druhým severným vchodom je malý portál vedúci do svätyne. Tento vstup prebúrali v roku 1825 v rámci príprav korunovácie štvrtej manželky cisára Františka II. Karolíny Augusty. Portál zaujme kovovými dverami, ktoré sú však omnoho mladšie - pochádzajú až z konca 19. storočia

Po vstupe cez hlavný portál sa návštevník ocitne v podveží chrámu. Interiérová výzdoba pochádza, okrem malých výnimiek, z obdobia regotizačnej prestavby v druhej polovici 19. storočia. 

Nezvyčajne dlhé a úzke presbytérium vzniklo počas gotickej výstavby v rokoch 1476 - 1497. Od trojlodia je výškovo oddelené schodmi z červeného mramoru. V jeho závere stojí od druhej polovice 19. storočia novogotický hlavný oltár, ktorý podľa návrhu architekta Jozefa Lipperta zhotovili stolár Ignác Karger a maliar Carl Jobst. Na oltári v tvare stredovekého relikviáru  nad oltárnou menzou stojí tabernákulum a dve postranné pevné krídla.equuntur magni dolores eos qui ratione voluptatem sequi.

PODZEMIE

Zaujímavou súčasťou interiéru katedrály sú návštevníkmi vyhľadávané hrobky v podzemí chrámu. Podzemie sa člení na viacero krýpt, z ktorých návštevníkom sú prístupné (vstup z kaplnky svätej Anny) iba tzv. kanonická a mestská krypta.

Jednou z najzaujímavejších častí je bezpochyby verejnosti neprístupná arcibiskupská hrobka nachádzajúca sa pod kaplnkou svätého Jána Almužníka, kde sú v honosných rakvách uložené telesné ostatky štyroch po sebe nasledujúcich ostrihomských arcibiskupov